Všetky lesy sú krásne... No v Malých Karpatoch som doma. Teším sa, keď znova prídem domov. Teším sa na ten pokoj... Je najlepším liekom na dušu, najkrajšie upokojí uponáhľanosť.

Prichádzam na Zochovu chatu, vysypem sa z busu – a už mám čas, nikam sa neponáhľam. Pomaly stúpam do lesov, pohŕdavo míňam posledné chaty. Keď prestanem cítiť asfalt pod nohami, snažím sa splynúť – so zemou, ktorá mi dáva istotu, so stromami, ktoré mi poskytnú úkryt, so vzduchom, ktorý mi dáva život. Snažím sa splynúť s lesom.

„Ešte stále je tam,“ hovorím si a potichu sa usmievam. Posledných pár krokov do prudkého svahu, zložím bágel z chrbta, vydýcham sa, dotýkam sa jej, hladím ju. Potom mi otvorí svoje útroby, chladné, tmavé – a predsa nesmierne útulné.

Pootváram obločnice, vyjdem z chajdy, vyložím si lavičku a chvíľu sedím na na terase. Nič, iba sedím a počúvam ticho a okolitý les. Onedlho sa zrodí magický živel, ktorý dáva svetlo, teplo, istotu, prebúdza nostalgiu. Pre tuláka patrí oheň k tomu najposvätnejšiemu.

Teraz, až teraz som pokojný a slobodný. Žijem a som šťastný, lebo som doma.

26/04/2006; 20:10